ARTA Records - 2HP Production - ARTA Music cz en

"TEN ISTÝ TANEC" - CD 1
text: Dežo Ursiny, Ivan Štrpka (10)

1.
Cestou na poštu pre balíček kníh

Na zemi nechávám
Láskavú šíru posteľ a tlmený hukot bytu
S knihami, starými kazetami a rybičkami,
Čo stále neochvejně blúdia
Po svojich čírych predzjednaných dráhach
Svojich vysvietených priehľadnchých tichých vazení
Ako tušený nežný hrot mojho čínského pera
Po čistom bezodnom listě bieleho papiera
Na čistom bielom stole
Pri čistej bielej, zľahka priechodnej stene,
Čo stále spolu s nami trvá
A trpezlivo ďalej do ďaleka hĺbi
Vždy kamsi miznúci a znovu rodiaci sa
Jasnozrivo slepý,
Pomaly svištiaci
Modrý púštny brod.

Bránou a po niekoľkých schodoch
Prechádzam na asfaltovú ulicu
Plnú áut a ťažkých baliacich sa nákupných tašiek,
Vlečúcich za sebou mrzuté, napoly spiace veľké deti,
Ich citlivé bytosti,
Deň čo deň tou istou vychodenou, už skoro zodranou cestou
Okolo dvoch nedočkavo živých strakatých psov s jasným rodokmeňom
A vlhkými nosmi vrúcně ponorenými
Až celkom do stredu ich tajných tmavých hviezd
Žiariacich spod strmo ponad obzor namierených napatých lukov
Ich vztýčených chvostov.

Viečkom vysielam
Rýchly vďačný pozdrav
Tým harmonickým nevšímavým psom s jasným rodokmeňom
A vzápatí mi odzdraví
Zamyslený záškolák,
Čo v lomoziacom tichu práve s odhodlaním budhu
A so sklopenou hlavou
dvíha pravú nohu ponad
odnikiaľ nikam natiahnutý,
už asi nikým nestrážený,
nepochopiteľný,
neskutočný a už aj dávno zabudnutý drot.
Lůčim sa zhovorčivo
S až naveky udiveným skamenelým záškolákom
Kráčajúc ako by nič po širokéj ceste ďalej smerom k pošte.
Pre balíček kníh
A čo raz zreteľnejšie pritom cítiac
Čísi neuprosne nežný, neodvratný oceľový hrot
V bezbranne pulzujúcej jamke
Pod svojou prsnou kosťou.

2.
Neviem si nič vymyslieť

Ešte je noc.
Na autách srieň. Ticho bežím
Po slnečnej suchej strane ulice
Nesený vlastným dychom,
Ktorý mi vracia obraz,
V ktorom Dušan dobre dávno,
Dobre nahlas, aby ktosi kdesi počul,
Vraví:
„ neviem si nič vymyslieť!“
notim si:
„ neviem si nič vymyslieť,
nevieš si nič vymyslieť,
hej,
nevie si nič vymyslieť!“
spievam si a ticho bežím
po slnečnej suchej strane ulice.
Eště je noc.
Na autách srieň.

Slepý a hluchonemý
Nevidím a nepočujem,
Že sa tu práve zjavil autobus.
Doň nastupujem,
Cestuje do Európy,
Ba možno, že ešte ďalej
A kráti si dlhú chvíľu
so šarvancom, čo sa na nás
drzo škerí a nad hlavou nesie nápis:
„ Er kann leider noch nicht alles verstehen !“

pozerám sa ako teľa do zrkadla.
Neviem si nič vymyslieť.
Čo je veľa, to je veľa.
Slepý a hluchonemý
Nevidím a nepočujem,
Že svet je vzduch,
Ktorým sa živí oheň,
Že oheň je svet, čo dýcha.
Cestujem do Európy,
Ba možno, že ešte ďalej
A krátim si dlhú chvíľu
Tým, že vlastným spustošeným
Jazykom sa učím znova
V duchu nahlas vravieť
Nové jasné živé slová
„Česť Práci“ a „Dobrý Deň“.
Neviem si nič vymyslieť.
Slepý a hluchonemý
Nevidím a nepočujem.

Vystupujem z autobusu.
Všade je deň.
Dych ma nesie, rýchlo letím.
Nevidím a nepočujem, že sa vo mne kdesi kamsi
Stále rodí nová pieseň,
Ktorú starý priateľ Dušan,
Vo dne cudzí, v noci doma,
Živým zrakom, sluchom, hlasom,
Čínskym perom – práve teraz,
Keď ja snívam, že si spievam
a že pritom pevne stojím
na slnečnej suchej strane ulice – vždy sklonený pod papierom
slepý a hluchonemý
stále verne
notuje.

Na autách srieň.
Srieň na hlave.

3.
Spojenie uprostred týždňa

Na výlete po Antarktide
V stredu kdesi blízko pólu brzdím,
Hádžem bielu čiapku na ľad v ostrom slnku.
Číry vzduch zvoní živo ako clivá tenká struna.
Blízky a nečakaný, striehnuci, modrooký,
Chvie sa v ňom tvoj ladne plachý hlas.
Počuješ ma? Ako sa máš?
Spojili nás.

Tak ako vždy vo sne
Odrazím sa makko zo dna dobrej mysle,
V jedinú pravú chvíľu nezaváham, predĺžim skok v let.
Predomnou stále ďalej iskrí
Rozostupujúci sa vytúžený jaskomodrý breh.
Rýchlo letím. Šepocú mi ľahké svaly,
Že breh je už vo mne, že breh je tieš sen, čo snívam.
Je to jasné ako slnko.
Kam som len dal oči, prečo som to odjakživa nevidel?
Ako moja biela hlava v čerstvom snehu je to jasné.
Nemám oči. A breh nie je. Nie je, mama. Tak ako ty nie si –
zo šumiacich sypkych zrniek času s vodou umiesená,
premenlivá, modrooká, zabitá a pominutá.
A je to tu ako vžky vo sne.
Chcem sa náhle s tebou hrať.
Predomnou sa stále ďalej rozostupuje a kamsi mizne
Tvoje bledá modrooká tvár.
Rýchlo plávam proti prúdu až po dávnu rozprávočku z nedeľného rádia,
Až po tvoju teplú rannú posteľ s prudkou voňou noci.
Hľadám všade. Volám. Niet ťa. Kdesi sa stratila?
Už sa na to nepamatám.

Piesočný prúd ticho šumí. Všade vo mne biela tma.
Žiarivá tma bez teba. Nie si viac skutočná.
Len piesočný prúd sa sám ticho valí ďalej
A ani on si už nespomína, komu si sa stratila.
Nedá sa už s tebou hrať. Si stratená, modrooká.
Keď tu nie si, teda aspoň ukáž ako blesk jasným prstom
Kto a kde som ja.

Na výlete v Antarktíde
v stredu kráčam dalej k pólu.
Každým novým krokom stieram ostré slnko z ľadu.
Polárny vzduch zvoní divo ako tep horúcej krvi.
Striehnúci, premenlivý, neodvratný,
Blízky a nečakaný ako strach z pádu,
Jasným prstom miery na mňa modrooký život.

Tak ako vždy vo sne.

4.
Vlčí sen

S jasavým krikom rastú vo svaloch sa borím
Do sviežeho snehu.
Lížem ho vyprahnutým jazykom.
V kostolnej veži
Mi ticho straší blížiaci sa odmak.
Nad hluchonemou riekou duní dutý zvon.

Zaviaté holé konáre v sebe taja listy.
Skrehnutá, náhle precitnutá prsť vo švoch ostro praská.
Meraví vtáci sa rozpŕchli –
a hneď zas živo zlietli.
Na oceľovom nebi to temne iskrí.
Psi vrčia. Ceria zuby.
Láska.

S kvílivým spevom letu v drsnej strsti sa rútim
So strmého brehu.
V oblúku nahej dúhy krúžim pod nebom.
A na plynúcej mihotavej hladine sa až za obzor rozsvecuje
Neúprosne neživá sivá vlčia stopa,
Čo som vlani koncom zima zľahka usínajúc nechal za sebou.

5.
Veľká vlaková lúpež

Niečim som sa previnil,
Ale už neviem čím.
Neviem si už spomenúť.
Mám iba tiesnivý pocit viny.
Strieľaš mi suchú jasnú facku:
„Vieš už?“
Neviem.
„Choď si kľaknúť tvárou k stene. Pekne si to rozmysli.“
Kolíšem sa jednotvárne tvárou k čistej bielej stene.
Predomnou sa rozosvecuje chrbát starej knihy.
Pohrávam sa s písmenkami. Rozmýšľam. Čosi tuším.
Rozhádžem ich. Usporiadam.
Spívam s nimi.
Tuším, že si rušňovodič na rušni, čo stále letí,
Nikde nikdy nepostojí. Ty ma vozíš.
Ty ma hrešíš. Ty ma biješ. Ty si za mňa zodpovedný.
Čo som to len urobil?
Neviem sa rozpamatať.
Vytrhol ma neľútostný proti vietor,
Alebo som z tvojho vlaku sám od seba vyskočil?
Čosi už viem. Niečo vidím.
Až sem som sa prikopŕcal po trávnatom brehu.
Včely bzučia. Rieka šumí.
Som tu celkom na začiatku.
Ešte bez sivého snehu.
V žilách cítim po čom túžim:
Až narastiem, budem rušňovodič.
Strojvodca aj cestujúci.

Ihneď to aj uskutočním.
Svoj vynález rýchlo kreslím čínskymi pastelkami:
Koľajnice, zopár kolies, vagóny a rušeň,
Všade vokol biely obzor,
Nad obzorom biely dym,
Vlak, čo nikdy nezastavi.
To ja som ten rušňovodič, čo veselo blčí v peci,
Vyráža von z kotla v bielej pare,
Čierny od sadzí.
Čo a kam to veziem? Čím som práve naložený?
Živým pieskom? Snivou vodou?
Oslepený ostrým suchým protivetrom
Kolíšem sa jednotvárne,
Cez spánok mi tečie slza.
Predomnou sa náhle tak ako blesk zjaví čísi známi chrbát.
Kov ohlušujúco kvíli okov, piesok škrípe, para syčí.
Slnko páli ako sauna.
Ako piaď malý, holý, stojí na trati chlapec,
Zaskočený, vyľakaný.
Rieka šumí. Včely bzučia.
Kráčam k nemu.
Čosi tuším.
Niečim som sa previnil.
Dávno už neviem čím.
Neviem si už spomenúť.
Mám iba tiesnivý pocit viny.
Pocit viny, že som živý.
To ja som ten rušňovodič v exprese bez konečnej,
Na rušni, čo stále duní.
Ja ťa vozím.
Kolíšem ťa jednotvárne.
Ja ťa budím.
Čosi tuším.
Nemusíš mať pocit viny, otec, nie si živý.
Viem však kúzlo. Oži.
Práve som ti odpustil.

Vynáram sa ticho z písmen dávnej knihy.
Kolíšem sa tvárou k čistej bielej stene.
Včely bzučia, rieka šumí.
Predomnou sa rozsvecuje tvoj pokojný živý úsmev.
Vykradnutý prázdny expres sa do noci ďalej ženie.

6.
Zvláštna škola

Kdesi dolu v hmle
Si len tak mlčky tečie
Mútny Dunaj.
Zvon odbíja polčas zimy.
Poludnie.
Dnes.
Na škrípucej bráne nápis:
„Pozor Zlý Pes.“
Za škrípucou bránou divá záhrada.
spleť kľukatých cestičiek, vysypaných pieskom.
Akási škola!

Stará pani učiteľka
S voľne povievajúcimi ušami a krikľavými vlasmi
Učí jasne vyslovovať.
Intonovať. Opakovať.
A ešte raz opakovať.
Mlčanlivý riaditeľ –
hneď tu, hneď zas celkom inde –
ticho počúvať.
jedinou slepou zbraňou hromadného ničenia –
stračou hlavou na husacej nožke –
učí rinčať školníčka.
Fúzatý a holohlavý telocvikár
Učí tance na ľade s povinnými figúrami –
šplh, plazenie, stoj na zhlave –
a nenútenú kŕčovitosť exhibičných jázd.
Spiaci školník učí snívať,
Že sa škola ako duha
Rýchlo rozplýva.
Zvláštna škola.

Clowni Filip, Viera, Zita učia
Všeckému sa čudovať a maľovať si pred zrkadlem
stále inú, trochu známu,
trochu cudziu tvár.
Milan učí, ako byť všade prvý,
Ako sa pri drine zľahka usmievať.
Ako sa kráľovsky najesť.
Ako mať – aj keď som sýty – hlad.
Ani nevie, prečo učí
Súdiť seba podľa druhých
A prečo to všetko kreslí
Ostro čisto čínským perom.
Strhnutý živým prúdom
Učí stavať hať.
Hľbavý snajper Marian učí
Absolútne presne cieliť.
Nič netrafiť, nič nezískať.
Oskar na svojich večných prašných cestách
Na slnku aj pod slnkom
Sa zo všetkého v duchu
Nahlas smiať.
Zvláštna škola.

Previnilá Eva spolu s Vladom
Učí slepo veriť.
Leo, Peter, Fedor, Blanka, Rudo, Anka
Zaťať sa a vydržať. Popustiť. A uvoľniť sa.
Vydržť. A vydržať.
Jasnovidný slepý starec učí čítať knihu.
Tesár Jozef svoriť dom.
Potom ho prestavať.
Alta konať – nekonať.
Zvláštna škola.

Včielka Lucka učí svižne pozbierať peľ,
Stíchnuť v úli. Medovo si vymýšlať.
Kocúr Ičo aj s harémom
Lapiť myš a pohrať sa s ňou.
Napokon sa oblízať.
Psy a suky poslúchať.
Schulený križiak Dušan učí
Pliesť s Ariadinej nite sieť
Pre zvedavého Thésea.
Zvrásnený jašter Ľubo rozbiť
V babilónskéj lotérii bank
A žmurknúť vždy presne na nov mesiaca.
Slimák Ivan s jasným okom pod naježeným obočím
Na vystrčenom tvrdom rožku
Blýskať sa a bleskurýchlo stáť.
Ivan Slimák vzývať Syna luny.
Lajo Slimák stáčať čisté víno.
Kamzík Ivan učí voľný pád.
Nový mesiac, všetka tráva,
Všetky stromy, všetky deti
Jasavo a bolestivo rásť.
Priznané aj nepriznané vrany
Krákať, splývať s nocou
A všetko si bdelo nevšímať.
Precitnutý školák vnímať,
Že sa škola ako dúha
Rýchlo rozplýva.
Zvláštna škola.

Piaty cez deviateho rozprávajú bez slov.
Ja to všetko skúšam bez slov zaspievať.
Bláznivá jednotriedka.
V nej jedinný žiak.
Som vačšinou nepozorný,
Vrtiaci sa nemotorný vták.
Ty ma však stále ďalej trpezlivo učíš
Mocne dýchať ostrý číry riečny vzduch
A počúvať tep vlastnej krvi.
Vo sne bdieť a v slnku spať.
S každým nádychom sa rodiť.
S výdychom zomierať.
Mať celý ten bordel rád.
Zvláštna škola.

Zvon odbíja polčas zimy.
Poludnie.
Dnes.
V roztvorenej bráne sedí
s holým zadkom na nočníku
moj súkromný des.
Tlačí a sľubuje mi:
„Už aj!“
Kdesi dolu v hmle
Sa len tak mlčky valí
Mútny Dunaj.

7.
Spojenie počas ľahkého jarného postu

Už si si zase zpomenula, že zabúdaš?
Zase sa dnes cítiš akási osamelá?
Treba ti každú vec dva-trikrát povedať, lebo si nahluchlá?
Práve ti uletela jediná zlatá včela?

Buďe ti určite stačiť
Pomalá skleróza
A nežne šedý zákal
A kryvá chrbtica na to,
Aby si nevidela,
Aby si necítila,
Aby si ničím nehýbala?

A čo ten ako blesk jasný pád z mosta do prosta,
Pád zo sna do prázdna,
Keď si si odbehla nakúpiť a mňa si nechala iba tak pobiehať,
Až som sa ti stratil a neodvetil,
Keď si ma volala bez konca dusená prízračnou nemou hlinou
V zosuvoch pody,
Keď som sa odmlčal,
Keď som spal?

Bojíš sa zim?
Nie si dosť krásna?
Bojíš sa vetra?
Máš závrat z prázdna?
Bojíš sa bdieť aj spať?
Si málo milovaná, duša moja?
Predstavuješ si to všetko trochu inak?

Nevieš už, či si niekomu potrebná,
Nechceš sa vnucovať,
Nemáš čo vziať či dať,
Zunovalo sa ti rásť,
Neoplatí sa ti už umývať,
Je moja rakovina tvoja vina?

A či to všetko z hladného rozmaru prvého jarného slnka
Na mňa len hráš?

A nezabudla si na to, že zabúdaš?
Naozaj ťa dnes strašne bolí hlava?

Vieš ty čo, keď ťa tak počúvam,
Mám jeden nápad:
Zahoď tú samým nešťastím vypchatú lenivú dutinu do kúta.
Spojenie stále ďalej trvá.

A skutočne si stále pamatáš, že zabúdaš? Ó, ak je tak –
slávnostne sľubujem: budem sa s tebou od postu do postu
zľahka a bezhlavo zhovárať o istom
tajnom smelom pláne.
To som ti práve dnes chcel jasne povedať
Tak to už nevešaj.

Už to viac nevešaj.
Si v tom posledná aj prvá.

8.
Pobehaj

Rozhovor na prahu brány:

Kde si blúdil
Z dlhej chvíle?
Čo to ucho? Odbilo sa?
Do očí sa pozeraj!
Čí nož ti odkrojil z nosa?
Kde si nechal predné zuby?
Myslíš, že ťa budem ľúbiť,
Keď si stále ako bundáš
Dorantaný, dogebrený?
Okamžite musíš sľubiť,
Že sa začneš polepšovať,
Kým sa celkom nepolepšíš.

A skadiaľ je táto kosa?

Od neznámej krutej ženy,
Čo mi bez slov vraví:
„Len si pobehaj.
Len si bezstarostne pobehaj.
Kým máš túto jarnú lúku,
Čas a zdravé nohy, pobehaj.
Pobehaj.“

Tak pobieham.
Tak si behám.
Polepšený.

Z čista jasna –

Kde som to zas?
V seraile.
V dome, kde vonia rosa.
V izbe, kde sa pije čaj,
Kde horiska tančí bosá
V tieni slnka, v žiary luny.
A kapela ticho šumí
Pritlmená kobercami.
Panovník si strieľa z panny.
Eunuch sa pučí smiechom,
Kým sa celkom nerozpučí.

Tak som bol v seraile.

Z dlhej chvíle,
Bezhlavý a rozháraný
Ako pobehaj.
Ako obyčajný pobehaj.
Ako nepozvaný, ošklbaný,
Neumytý pobehaj.
Tak pobieham.
Tak si behám.
Rozpučený.

9.
Darčeky

Podelím sa s tebou
O dva dary karmy.
O dva staré krámy.
Nechcené darčeky.
Tak ako sa delím,
Tak som sa vždy delil.
Tak sa delit budem.
Možnože naveky.
Bez slov ti porozprávam,
Ako si to cik-cak šinú bradatí pustovníci,
Dvaja starý kamaráti,
Plece pri pleci,
Jeden plavý, jeden tmavý.
Skadiaľ a kam idú?
To aj mňa zaujíma!
Ako si to cik-cak šinú
Po dážďom spláchnutej ulici –
jeden tmavý, jeden plavý –
vo veži im zvonia zvony,
až mi z toho duní hlava.
Všade naokolo hučí, pulsuje a do dňa bliká
Neznáme snivé mesto uprostred akvária,
Riečneho akvária bez brehov a bez dna.
No a naši kamaráti –
jeden tmavý, jeden plavý –
si to dalej cik-cak šinú.
Skadial ich to vyrazili von
Pod obraz nametených?
Možno majú kocovinu,
Že si notia divnú pieseň,
Hrdelnú drsnú pieseň,
Nápev bezo zmeny,
Zložený zo samohlások.
Počúvaj to:
Í – ú – á – é – ó!
É – ó – í – ú – á!
Á – ú – í – ó – é!
Ó – é – á – ú – í!
Tmavý hláskuje v duchu
Ako nož ostrý krik vtáčích očí s bleskami brál a ozvien
V neúprosnej nehe vody, v ktorej blčí živý plameň.
V ňom to horí
Plavý k tomu v duchu spieva
Mĺkve jasné prítmie, prízračnú osamelosť.
Detský úžas.
Obdiv.
Obaja kamaráti utiekli svojej žene.
Budia tým značné verejné pohoršenie.
Mesto ich síce zatiaľ berie, ale dosť prísne.
Dunaj sa rehoce, až z toho vyschne.
É – ó – í – ú – á!
Í – ú – á – é – ó!
Á – ú – í – ó – é!
Ó – é – á – ú – í!
Dar prvý.

Lenže to mi nestačí. Vravím si: V mene Božom,
Musím z toho spraviť pieseň.
A na malte toho svojho celkom zbytočného skutku vyletím zo seba
Do neba, ktoré si pružne vzdychne a mrští ma zpať.

To všetko sa deje naraz.
V hlave duní jasný náraz,
To ako som som si strmo vletel hlavou do hlavy.
Divný biely svet.
Divný biely svet.
Počúvaj, či v ňom zvučí:
Ó – é – á – ú – í!
Á – ú – í – ó – é!
Í – ú – á – é – ó!
É – ó – í – ú – á!
Ticho sa usmievaš, kým si ja zaslzím.
Divný biely svet.
Dar druhý.

Nezbední puberťáci,
Pár starých kamarátov si to cik-cak po dne rieky šinie
Ako Frigo na mašine plece pri pleci.
Stolček prestri sa a hrnček čo sám varí.
Už neviem, ktorý je ktorý.
Jeden blond a jeden tmavý, dve staré haraburdy.
Nevyhnutné dary karny.
Možnože sú pomatení.
Už asi na veky.
Notia si:
Ó – é – á – ú – í!
Á – ú – í – ó – é!
É – ó – í – ú – á!
Í – ú – á – é – ó!

Ó, darčeky!

10.
Ďaleké vodné zviera

Ďaleké vodné zviera,
Priezračný tieň v moriach apríla,
Vyplávaj z čírych vod
A z hláv z neznámich spiacich ľudí
Zasiahnutých tým istým snom
O priezračnosti a o love na priezračnosť,
Tieňové vodné zviera,
Vráť sa,
Vráť sa ku mne,
Vyplávaj z ďalekých priezračných hlbín,
Zasvieť mi v hlave,
Tieň si chráň.

Ďaleké vodné zviera,
Vodné zviera,
Priezračný tieň v moriach apríla,
Vyplávaj z čírych vod
A z hláv z neznámich spiacich ľudí,
neznámich spiacich ľudí
Zasiahnutých tým istým snom
tým istým snom
O priezračnosti a o love na priezračnosť,
Tieňové vodné zviera,
Vráť sa ku mne.
Vyplávaj z ďalekých priezračných hlbín,
Zasvieť mi v hlave,
Zasvieť mi v hlave,
Svoj tieň si chráň.

Ďaleké vodné zviera,
Vráť sa ku mne.

© Studio Svengali, únor 2018
coded by rhaken.net