ARTA Records - 2HP Production - ARTA Music cz en

"TEN ISTÝ TANEC" - CD 2
text: Dežo Ursiny, Ivan Štrpka (1,14)

1.
Hovor mi do ucha

Načúvam v tichu na prasknutie.
Hovor mi. Neprítomnosť sa ma dotýka,
nedokážem prečítať slepecké písmo tvojich
roztavených odkazoch na žiarovkách,
na bledej modrej dennej stene
bez tieňov a bez dverí.
Si moja malá,
verne neprítomná beštijka.
Hovor mi. Hovor mi za horúca
rovno do ucha.
Ponor svoj jahodový jazyk.
Ponor svoj jahodový jazyk.
Ponor svoj jahodový jazyk,
hovor mi bez prestania do ucha.

Dotýka sa ma moja neprítomnosť.
Dotýka sa ma tvoja neprítomnosť,
jej ľahké prsty na končekoch trochu rozochvené,
trochu zafarbené, trochu od jahôd,
ktoré ticho vybuchujú v mojej hlave.
Slnko sa nehýbe. Svetlo je
veterné a nahé.
Hovor mi.
Hovor mi.
Ponor mi zaživa svoj jazyk do ucha.

2.
Veľké jarné upratovanie

Hmlisté ráno.
Rozmazaná na obzore
tancuje nad priepasťou
zametajúc metlou okná
stará zlostná striga.

Rodná sestra.
Mám s ňou súcit.
Spraviť sa to musí.
Je pondelok. Prvý apríl.
Svätého Friga.

Rodný brat mlčky stojí
pri jedinom okne.
V srdci mu skríkli vrabci.
Roztvára ho dokorán.

Na to okno bez rámu a bez skla
dýchne podľa Friga.
Hmlu viečkom utrie
z oboch strán.

Jasné ráno.
Vystriebrená na matnici
poletuje ostrým vzduchom
hroziac mi prevtelením
malá nočná múra.

Rodná sestra.
Milujem ju.
S ňou si skúsi každý.
Je štyriadvadsiatého.
Svätý Juraj.

Rodný brat mlčky letí
von jediným okom.
V krvi mu víri ticho
a steká pod rám.

Rám a sklo bez okna.
Vkradla sa sem chyba.
Naozaj už neviem,
čo to hrám.

3.
Harakiri

Dosť bolo cudnosti,
čo hru stále kazí.
Vynesme svoje trumfy.
Oživme túto party.
Ak máš tak si pridrž klobúk,
pofrčíme z kopca dolu.
A hrajme bez zlosti.
Tu sú moje karty.

Doma som nepočúval.
V škole som sa neučil.
Preto sa neviem chovať.
Preto som ostal sprostý.
Stále som vyrušoval,
s dievčinami koketoval,
onanoval, fajčil, slopal,
donášal na kamarátov.
Zázrak, že mám zdravé kosti.
Narobil som kopu detí.
Semafor na „STOP“ svieti.
Pretože som rozmazn?aný
tak ako to chcela mama,
možno ma ľahko klamať.
Lenže ja lož potrebujem,
pretože na nej spočívam.
Luhám ako istá krásna dáma.
V každom vidím iba seba.
Nič iné v tej lebke nemám.
Vlastne pardón: ešte dieru,
kadiaľ strkám kusy sveta do mašiny,
z ktorej sa sypú mince.
Každý deň ich prepočítam.
Ženiem sa za každým sústom.
Nádherné zlaté mince.
Také nemá nikto iný.
A keďže prísť o ne nechcem,
nerád tu vidím hostí.
Nik nemusí vidieť bordel,
ktorý mám v domácnosti.
Milý priateľ,
tento moj holý život
už na prahu dospelosti
je zhola bez dôstojnosti.
Dosť už bolo strašnej hanby.
Hľadám recept, jak sa spasiť.
Kadiaľ chodím, tadiaľ zháňam.
Špehujem a lovím
u tibetských mníchov.
Ó, ako by bolo krásne
rozplynúť sa v pokore
ako čistá slza v mori.
Ako kvet čerešne v splne
explodovať pýchou.
Lenže nie som kvet čerešne.
Ani čistá slza.
Som len jeden rozmaznaný,
rozháraný chumaj.
V lebke mi už chvíľu víri
myšlienka na harakiri.
Predtucha okamihu.
Ďalej už v ostrom strihu.
Roztváram čínsky nožík.
Páram si ostrím brucho.
Zvŕtam čepeľ v mieste hara.
Tebe sa zdá, že táram?

Až sa s chuti vynadívaš,
keď už budem vykúpený,
zbav ma tej hlúpej driny,
šikovne mi zotni hlavu.
A ten neúnavný mozog
pokojne predhoď supom,
páchnucim mrchožrútom.
Nech je raz užitočný.
Nech im je za potravu.

To sú všetky moje tromfy.
Ako sa ti ráta party?
Mám tu ešte prázdny rukáv.
To sú moje karty.

A ty?

4.
Predposledná večera

Ako tak na teba
hľadím všere izby.
musím ti prezradiť:
ty nie si Boh vie čo.
Som však veľmi hladný.
Sám som Boh nevie čo.
Dosť sa mi dnes páčiš.
Chcem ťa.

Niekto si namýšľa,
že je dokonalý,
že je sám Boh vie čo.
My sme Boh nevie čo.
Je to ako vo sne:
sám Boh nevie, čo sme,
deťúrence skromné.
Zjem ťa.

Predtým trošku váham,
odčítam a delím,
trošku popremýšľam,
kým sa odhodlám.
Aj sa neponáhľam,
aj už trošku meškám.
Zaškúlim na hodiny.
A urobím HAM.

Jazykom ťa láskam,
Prežieram ťa slastne,
Telíčko máš šťavnaté a krehké.
Tak ako som váhal,
Teraz neviem prestať.
Neviem prestať papať.
Ani prestať nechcem.

Ja ťa vlastne nejem:
Dychtivo ťa hltám.
Hanba na mňa pozrieť.
Už ťa viacej niet.
Už mi ležíš na dne
Ucha, srdca, brucha,
Celá skrvavená, holá,
Dohryzený kvet.

Ako tak na teba
Hľadím na dne brucha,
Si mi povedomá,
Mierne rozostrená.
Boh vie čia si sestra.
Boh vie s kým to spávaš.
Boh vie s kým precitáš.
Žena.

Ako ťa tak trávim,
Čosi do mňa vniká
A ty sa mi strácaš.
Prudko oťažievam.
Boh vie s kým sa bratám.
Boh vie čím sa stávam.
Boh vie kam to plávam.
Stenám.

Ako tak na teba
hľadím na dne srdca,
úprimne ti poviem:
si pekná potvora.
Až ráno precitnem,
Boh vie čo zostane
a čo spláchne dunaj
do čierneho mora.

5.
Prosba

Ó, moj bože,
nezrodený, nehynúci,
ktorý si vraj na nebi aj vo mne,
ak si tak ako nemožeš nebyť,
tak prosím ťa príjmi toto
nedočkavé ustráchané srdce
a myšlienky neprítomné
aj s jediným slepým okom,
vdýchni ich svojim dychom
a roztav ich v sebe.
A roztav ich v sebe.

Daj nám tým odpoveď
na jedinú otázočku:
či je len jedno slnko
a či je len jeden mesiac
a či je len jedna zem
a či je láska jedna,
či sme sen čo bez slov sníva
jediná snivá voda valiaca sa stále ďalej
riečišťom plným ohňa od zrodenia až do smrti
a od smrti do zrodenia
bez brehov a bez dna?

6.
Prepáč, že ti napovedám

Milý priateľ či priateľka,
chcem ti teraz rozpovedať
o učiteľovi z rodu homo,
nevšímavom pri učení,
neúprosnom pri skúškach.
Nikdy nikým nečakaný
a vždy kýmsi privolaný
objaví sa pri tabuli,
hľadí do nás až to bolí
a ja si nemožem pomocť:
zmocní sa ma strach.

A začne: „Ahojte deti,
zhlboka sa nadýchnite,
ponoriť a ruky za chrbát.
Teraz si vás preskúšam
a prázdne hlavy dám sťať.
Kto zo mňa nespúšťal zrak,
ten sa nemá čo báť.
Tak teda začínam.
Raz, dva, tri.
A nenapovedať.

A ty čo namietaš?
Múdremu napovedz?
A kto je ten múdry?
Ako to ty vieš?
Si ešte múdrejší?
A či je on blbší?
A kto tak rozhodol?
Odpovedz, ak chceš!

Ak chceš, tak odpovedz,
či si sa to učil,
či ti niekto pri tom
nenapovedal?
Či ťa nenaučil
len samé blbosti?
Či sám nie si blbec,
čo doteraz spal?“

Sprdáva ma neľútostne
tento náš divný patrón.
Netúžim sa nechať skúšať.
Vyskúšaj sa sám.
Odrazu mám oči
ako by som nespal:
Keďže nemám kde a komu,
nenapovedám.

To čo práve teraz vidíš
a čo práve pri tom cítiš,
to ti už nik nemože vziať.
To je tvoja vec.
A až sa ťa začnem pýtať,
či ti už konečne svitá,
tak sa na mňa pekne vyser.
A nenapovedz.

Prepáč, že ti napovedám.
Kúska cti v sebe nemám.
Asi ťa mám za somára.
Taký sem ja slon.
Až raz v šírom bielom svete
zas na seba naďabíme,
tak sa vrúcne vystískame,
spoločne sa rozčúlime,
spoločne si poplačeme,
spoločne sa zasmejeme.
Nad učiteľom.

7.
Spojenie na konci mája

Dnes,
v sobotu na svitaní
a takmer na konci mája
Ťa zas bez slov volám bože,
bez slov sa zas s tebou spájam
a modlím sa ako len viem
za čiusi spriaznenú dušu,
za snivé semeno
žiariace v bielom vzduchu
za živé semeno,
za číre semeno,
ako nedozerná číra detská otázka.

Nech prilieta na to miesto
kde ostane navždy.
Zo seba nech sa rodí
v prudkom jarnom daždi.
Nech vniká do tela zeme
nežne a hlboko.
Nech sa telo oplodnené
premieňa na oko.
Na oko, čo vychutnáva
voňu a hlas svetla.
Na oko, z ktorého k nebu
spiaca riasa vzlietla.
Na oko, ktoré je roztvorené
ako živá kniha,
čo jedinou stránkou kreslí
bezhraničný príval,
celý šíry biely svet,
ktorý je strom, čo dýcha,
ktorý je strom, čo horí.
Ó, môj Bože,
nezrodený nehynúci,
nijaký poryv vetra,
nijaký hnev či pýcha
nech ho neznásilní,
nech ho nepokorí.
A zemetrasenie,
tá zimnica tela,
nech ho nevyženie,
nech ho nepohltí.
Do tela nech vrastá pevne
na závratnej bielej púti.
Nech ako blesk v noci kvitne
a prebúdza spiace včely
a kvetmi nech vanie vánok,
kým ich všetky neopelí.
Nech v pálčivom svetle dáva
hlbokú útechu tieňa.
Nech všetky bolesti lieči
prasila jeho kmeňa.
Nech bez konca nežná žena
sa v ňom rozprestiera.
Nech pod ním usína zľahka
pradávne nevinné zviera.
Nech uprostred mája striasa
priezračné živé plody
a všetko čo nimi žije,
nech sa znova rodí,
zo seba nech sa zas rodí
divoko a smelo.
Na oko nech premieňa sa
celé biele telo.
Na oko čo vychutnáva
hlas a vôňu svetla.
Na oko, z ktorého k nebu
jarná dúha vzlietla.
Na oko, ktoré sa kdesi stráca,
ktorého až takmer niet.
S ktorým sa rozplýva a mizne
celý šíry biely svet.

Dnes,
v sobotu na súmraku
a takmer na konci mája
už po stýkrát volám Boha,
voláme ho bez slov dvaja –
tvoja duša a ja –
a prosíme ako vieme
za náš ešte spiaci dar,
za klíčivé semeno,
čo preteká bielym telom
nebeských aj morských hlbín,
riečišťom horúcej krvi,
za večnosť aj všetok čas.
Nech tušíme, čo tlie v nás.
Nech uzrieme, čo bdie v nás.
Nech sme tým, čo už zrie v nás
a ticho ako plameň v krbe praská.

8.
Vzývanie rodnej sestry

Malá nočná múrka,
rodná sestra moja,
pod bdelými tykadlami temnooká,
napoly zahalená a napoly nahá
pulzujúca prelietavá
riava číchsi temných ciest,
zlej sa v divú mocnú rieku
a spoznaj si svoju silu
a vypočuj svojho brata,
čo ti lôžko z nehy stelje.
Stúľ sa doň a vzdychni si v ňom,
vzkries ho a rýchlo s ním leť
tou vášnivo snivou krvou,
čo ti dravo prúdi srdcom
až do vnútra temných hlbín
tam uprostred tvojich očí,
tam uprostred tvojej hlavy,
kde v bezodnom tichu noci
padá na nás bez ustania
nezrodený, nehynúci
nemý sneh a živý jas,
čo vrastá do našich duší
horiacich spolu nemo
jediným jasným ohňom
žiariac na svoj vlastný zrod
a žiariac na svoj vlastný skon.

A stále je naše len to,
čo nám nepatrí a svietime si
na smrť ako na život.
To, čo nám práve nepatrí,
klenie náš biely chrám,
celý náš rodný dom.

Celý náš šíry dom –
a v ňom my, sestrička moja,
malá nočná múrka,
pod živými tykadlami modrooká,
zo všetkých strán okrídlená,
celkom nahá, priezračná a milovaná,
riava číchsi modrých snov –
žiarivá, živá a večne snivá prázdnota,
bez slov spriadaná sestrou múrkou
a bratrom pavúkom.

9.
Problém

Je vzácna
a či všedná

snivá prázdnota
ulít dvoch slimákov
v záhrade bez konca

od slnka do dažďa
a z dažďa do slnka
v horúcom objatí –

plynúca plodivá sila
a neha ich stálosti?

Je večná
a či dnešná

pálčivá úzkosť noža
čo zvádza svoj
nemý boj o život

vo vlastnom tele
a v závratnej špirále
pämeti bezodnej krvi –

zvonivo živá a bolestivá
túžba po všednosti?

10.
Niečo pre zasmiatie, niečo pre smiech

Bleskový strih –
a sme tam:
predčasne zrelý braček
s lyžicou plnou sveta
nad sestričkou s bdelým okom
spieva bez slov starú pieseň.
Za otecka.
Za mamičku.
Za dedka.
Za babičku.
Za bračeka.
Za sestričku.
Nedáva jej žiadnu šancu.
Robí za ňu ham.

Bleskový strih –
a som sám:
zaoblené šíre miesto
na úpätí večnej hory
vo veterne nahom svetle.
snivé brucho snežnej ženy.
Nemo sa zelení.
Živo dýcha.
Divo vlyká.
Nevydržím,
kričím bez slov:
Tak poroď už toho zmetka!
Aha, precitám!

11.
Vyzliekanie

Až odložíš ostych,
zoblečieš s ním pýchu,
temný des aj tupú bolest.
Budeš obnažená.

Veterne a naho
zažiariš mi hlavou
ako v krbe oheň.
Ako číra radosť.
A zostaneš vo mne.
Tak som si ťa našiel.
Obyčajná žena.

Až zoblečiem spánok.
svitne nahá bdelosť.
Vtrhne do nej číre ticho.
Budem pripravený.

Posledný a prvý
zažnem sa ti v krvi
ako dávné zviera.
obyvateľ morí.
A zostanem v tebe.
Tak si si ma našla.
Muž nespavej ženy.

12.
Samá chyba

Tak teda ten bradatý
som sakra asi ja.
A si to asi ty,
ktorú si stále spievam,
berúc do úst dávne slová.
Čím čistejšie, tým si živšia.
Je to rozkoš, keď si živá,
pustatina keď omdlievaš,
bezmocná a nemo krehká
v mojich bludných myšlienkách.
Či si na nich nezávislá?
To s tebou vždy ožívam
a s tebou vždy zomieram.
Smrť – tá vedomá lož
a nevedomá pravda,
chyba podvedomia.
A tak si ťa ďalej spievam,
húštinou chýb ťa stíham,
každý tvoj živý pohyb
do pamäti vytesávám.
Čo to podnikám?
Prekáža mi lož aj pravda?
Zaspávaš a precitáš.
Precitám a zaspávam.
Kde sa vlastne stala chyba?
Prečo som dnes znova sám?
Kam až sa tak dostaneme
spolu s tebou, moja milá?
Kde leží tá čistá sila
vystríhať sa takých skutkov,
keď ťa nechcem vidieť,
keď nechcem, aby si bola,
keď ťa zabíjam?
Leží holá na dne studne,
alebo mi odjakživa leží v srdci
a ja si ju nevšímam?
Nie si to ty – tu aj tam?
Budem sa stránit skutkov
keď nechcem, aby si bola,
keď si vo mne neprítomná,
keď ťa zabíjam.
To s tebou vždy zomieram.
Ale neviem predísť skutkom,
keď by si byť nechcela.
Len ťa vystríham.
Trápi ma to odkedy si zavolala.
Skúšam volať, nie si doma.
Ublížil som ti tým listom,
alebo ťa rozčaroval?
Naozaj som ešťe krutý
ako pravda nevedomá,
tvrdá mena vrúcnej nehy?
Ešte stále vo mne niet dosť života?
K srdcu sa mi blíži ihla.
Tak si spievam.
V srdci s tebou, v studni sám.
Je to taká krásna drina.
Samá chyba.
Problém je v tom,
že som ťa hľadal vždy,
aj skôr ako som ťa našiel,
aj skôr ako si ma našla.
Celý môj život je v tom
len súvislá hrubá chyba.
Neraz som si už myslel
a neraz som tomu veril,
že ťa nachádzam
a bola si vnímavá aj snivá.
Nepadlo ti to tak ťažko,
aj ja som ťa zaujímal,
no niekde sa stala chyba.
Zistil som, že som sa zmýlil.
A zistila, že sa zmýlila.
Ten bradatý som asi nebol ja.
Tak sme si to zalievali
a tajne dúfali v zázrak:
čo keby sa z čista jasna
premenila na teba?
Ale ona nechcela.
Alebo nemohla.
A potom sme boli krutí
ako pravda nevedomá,
ako lož bdelej mysle,
ako chyba podvedomia,
za ktorú vždy trpia iní,
hoci je len naša vlastná.
Za ten čas si nebadane
každou chybou vo mne zrela.
Už si celá, už si zrelá,
no nie chyba podvedomia,
ani lož bdelej mysle,
ani pravda nevedomá.
hluchá, slepá, krutá, holá.
Už si vo mne celkom jasná,
prítomná znelá chvíľa:
si plod môjho chybného života.
Tak trochu sa ostýchaš
a v tom ťa práve spoznávam,
jediná moja žena.
Neostýchaš sa aj za mňa,
pretože konám skutky,
keď by si byť nechcela?
Tak či onak – milujem ťa.
Neviem inak. Stále spievam.
Čím čistejšie, tým si živšia.
A vždy všetko pomotám.
V studni s tebou, v srdci sám.
K srdcu sa mi blíži ihla.
Ibaže by som to vôbec nebol ja.
Samá chyba.

13.
Spojenie uprostred jesene

Ó, pestré tibetské dievča,
ktoré ma dnes očisťuje
a z ktorého smädne pije moje iné ja,
z kroka na krok v tebe ponáram
a strácam, čo som nikdy nemal
a myslím na teba.
Buď dnes ráno pozdravená!
Buď hravá a snivá!
Vzývam tvoje pravé meno, ktoré nepoznám.

Ó, krehká novebrová žienka,
ktorá sa dnes vo mne rodí ako plachá mladá matka
a v ktorej zas divo svitá moje iné ja,
neviem ako som ťa našiel, kto a čím nás kedy spojil,
už sa na to nepamätám.
Spievam pre teba.
Buď dnes ráno pozdravená!
Buď svieža a jasnozrivá!
Vzývam tvoje pravé meno, ktoré nepoznám.

Ó, na spadnutie zrelá snežná žena,
ktorá ma vždy znova vedie
zo dna horúceho leta až na vrchol ostrej zimy a odtiaľ už
priamo ďalej na prah nahej vlahej jari, v ktorej klíči moje iné ja,
volám do neba.
Buď nežná a nenásytná!
Buď dnes ráno pozdravená!
Vzývam tvoje pravé meno, ktoré nepoznám.
Vzdušným kľúčom v prázdnej dlani odomykám vzdušnú bránu nikam.

Ó, tajomný šikmooký dážď,
vášnivá rieka svetiel spievajúcich snivú pieseň,
čo ma strháva a plaví a v ktorej zas slepo horí moje až za obzor
iné ja,
ó, ty nevýslovná voda,
moja motlitba:
Buď číra a bezodná!
Buď pozdravená!
Buď živá.

Buď živá.

14.
Ten istý tanec

Každý deň prichádzaš do Tibetu,
v tom istom tanci,
vždy inými vlastnými krokmi.
Každý deň prichádzam do Tibetu
v tom istom tanci,
vždy inými vlastnými krokmi –
sám sebe deravým batohom,
v ktorom nesiem ďalej
aj to, čo sa vo mne nikdy ani o vlas nepohne,
aj všetkých mojich žblnkotavo živých,
deti, ktoré neboli a starcov, ktorí nie sú.
Starcov, ktorí neboli a deti, ktoré nie sú –
ich kroky ma ďalej k vlastným stopám nesú
nahého v tom istom tanci,
ktorí poháňa aj tvoj krok.
Pokojné tváre sčerneté pod lavínou svetla.
Zvonce bez zvierat. Zvieratá bez zvoncov.
Slnko napoly žeravé, napoly spálené
od našich pohľadov.
Tieň svieťaci v tieni môjho tieňa.
Trepotavé útržky vlastných šiat a slov.
Rednúci vzduch, v ktorom je dosť miesta
pre pomalý úsmev, čo sa dlho opätuje sám
ako dobrá odpoveď.

Každý deď prichádzam do Tibetu
v tom istom tanci,
vždy inými vlastnými krokmi,
meravú ruku kladiem
na meravú píšťalu.
V tom istom tanci.
V tom istom tanci,
len inými krokmi
sa jagavé hory pomaly hýbu
pod nehybnými oblakmi.
V tom istom tanci,
len inými krokmi
sa jagavé hory pomaly hýbu
pod nehybnými oblakmi.
V tom istom tanci,
len inými krokmi
sa jagavé hory pomaly hýbu
pod nehybnými oblakmi.

Každý deň prichádzaš do Tibetu.

© Studio Svengali, únor 2018
coded by rhaken.net